Lovci lebiek trochu inak

(pokračovanie)

Po piatich dňoch strávených v džungli kde sme prespávali v osadách v ktorých bývalo sotva 30 ľudí aj s deťmi, dá sa povedať jedna rodina , predierali sme sa po necestách, potokoch ktoré boli na každých 100 m, možno to bol ten istý potok čo sme ho brodili pred štvrť hodinou ale terén je tak členitý že má množstvo zákrut, natrafili sme na jednu čistinku, Cani nám pošepky povedal ,,stop“!!! nič nerobte a nehýbte sa, myslel som že máme nejakého hada na blízku, čo počas cesty bolo obvyklé, ale nebol to had, asi 50m od nás na okraji džungle stojí ,,lovec lebiek“ a má natiahnutú tetivu luku , mieri priamo na nás, obaja sme ostali stáť ako prikovaný. Bol s kmeňa Dani čo sú mierumilovný kmeň ale svoje teritórium si vedia ochrániť. Asi bol na love ale mal v tetive šíp na ľudí, lovci lebiek majú na každú korisť iný šíp. Tak napríklad na ryby je predná časť šípu rozrezaná na tri hroty a mierne roztiahnutá , takže má väčší rozptyl a účinnosť vo vode.

Na ostatnú zver je luk hladký, taký ako ho poznáme u nás, a na ľudí má šíp, hrot sploštený a tenký ako na ostro nabrúsený nôž, a v hranách je asi 8 zásekov s každej strany aby sa luk nedal vytiahnuť.

Takže náš pozorovateľ na nás mieril so šípom na ľudí, zalial nás horúci pot aj tak už v prehriatom vzduchu kde teplota stúpala k 30 tke. Cani nám povedal že musíme byť ticho  a nerobiť paniku , tak sa nám nič nestane. Pomalým krokom išiel k nemu a po ceste si mrmlal niečo z ich reči, keď bol asi na 10 krokov začali sa rozprávať, tetiva bola ešte stále natiahnutá smerom na nás, asi po minúte sa tetiva povolila a luk sa sklopil do pohotovostnej polohy, vydýchli sme si, hovorím po tichu ,,už je dobre“ po minúte na nás zakričí Cani ,,come here“ a tak sa pomaly blížime k lovcovi.

Stretnutie s ním najprv neveštilo priateľstvo, boli sme vedľa Caniho a luk bol stále v pohotovosti, odhodlal som sa a z batohu som vybral cigarety, ktoré som kúpil ešte na Bali, vedel som že domorodcom treba nejaké darčeky, to nám odporučil jeden cestovateľ ktorého sme stretli práve na Bali. A tak vyberám cigaretu a podávam ju lovcovi, ten sa usmial, ukázal mi dva predné zuby ktoré mu ešte zostali, spustil luk, a vzal cigaretu, to bol znak že je priateľ.

Pozval nás do svojej osady kde bolo asi zo 40 ľudí. Aj honay nám prepožičal (honay je okrúhle obydlie s palmového lístia) na počesť že sme prišli v mieri, nás pohostil hadom a brodivým ibisom, deti doniesli sladké divoké banány, uvarené bataty ,najedol som sa do sýtosti. Iba jeho 4 ženy stále chodili za mnou aby som im dal cigaretu, prišli a dvomi prstami si poklepali po perách , už som vedel čo chcú, dofajčili a už boli zasa u mňa. Rozdal som dve škatuľky a keď som im ukázal že už nemám už viac neprišli.

Na druhý deň išli ženy do džungle na zvláštnu potravu, Cani hovorí že idú na ságovu múku, do džungle a na múku? To musím vidieť. A tak sa vyberáme za ženami a za nami muži. Asi po 20 minútovom pochode sa zastavia a vyhliadnu si jednu ságovú palmu hrúbku mohla mať asi tak 40-50 cm . A tu prišli na radu muži a začali zotínať strom za spevu, pýtam sa prečo spievajú? To preto aby ducha pralesa nepopudili proti sebe že mu zotínajú strom. Strom bol zoťatý asi tak za hodinu a s krikom privítali pád stromu. Teraz prišli na rad mladý bojovníci a začali strom čistiť a snažili sa ho rozpoliť na dvoje, nedarilo sa im to a tak im to ukázali starší muži, po 2 hodinách namáhavej driny sa im za spevu podarilo rozpoliť strom. A teraz prišli ženy na dokončenie práce, z vnútornej časti kmeňa začali odsekávať kus po kuse štiepky ságovej palmy , keď sa štiepky nahromadilo asi tak za košík, prišli dievčatá s košíkmi s palmových listov a nabrali plný košík a odniesli ho k potoku kde už mali pripravené miesto kde štiepku premývali, ženy pokračovali za neutíchajúceho spevu v dlabaní štiepky, a tak to chodilo dookola až kým nevydlabali skoro všetku dužinu s palmy. Zatiaľ dievčatá premývali štiepku a s tej štiepky sa vyluhoval a ukladal premývaním škrob, v pripravených košoch,  a o ten škrob im išlo, to je tá múka ako povedal Cani. Získali asi tak zo 7 možno10 kg škrobu z jednej palmy. Ale toto ešte neskončilo keď skončili s dolovaním dužiny, kmene spojili spolu ako keby vôbec nebol strom porušený, pýtam sa prečo ho spájali spolu? To som sa dozvedel o pár minút pri spiatočnej ceste do osady. Tie kmene ktoré sú vydolované napadnú biele asi 4-5cm dlhé a asi 2 cm hrubé ságové červy a za 2 týždeň sa namnožia na tisíce, tak ich potom jednoducho roztvoria, povyberajú červy ako zo špajzu a jedia také surové, pre nich je to najvyššia delikatesa, ale pozor musíte mu odhryznúť hlavičku lebo červy majú veľké ostré hryzadlá a určite by vám pohrýzli jazyk pri konzumovaní. A takéto špajzy majú po lese množstvo, stačí iba  prísť a nabrať. Nabrali aj domov , kde ich budú ,,grilovať“ ponapichované na bambusovej ihle, je to pre nich veľký prísun  proteínov a mastných kyselín. Ochutnal som a boli naozaj výborne a chutili ako kuracie čipsy.

Večer z ničoho nič sa ukáže vo dverách honay jedna zo žien nášho hostiteľa, hovorím si že cigarety už nemám ? sadla si priamo pre mňa a sedí a smeje sa , volám Caniho že aby jej vysvetlil že chceme spať, on sa len uškiera a hovorí ,,moze spat“ ale nie sam. Hovorím Canimu že to nemyslí vážne, a on nato a ty chceš uraziť bojovnik? Rob čo chceš ale ona dnes spí v tvoj honay. Tak som to vzdal, nechal som ju u nás čo sa dialo potom , nebudem komentovať, ráno odišla akoby sa nič nestalo.

Ale zaujímalo ma ako to je u nich so sexom, Cani vysvetľuje že aj oni majú radi sex a že preto majú aj viac žien, a že ak žena má menštruáciu tak musí ísť do lesa , nemôže byť počas menštruácie v prítomnosti muža, vtedy sa žena považuje za nečistú , muž nechce aby bol nečistý!!!

A s tým sexom to nie je ako u nás , tam sú iba pohľady ktoré všetko vysvetľujú, a tak žena ak chce muža dá mu znamenie pohľadom, muž jej opätuje. Žena je v honay a muž vonku,

 v honay je diera  cez ktorú prevádzajú sex, toto mi ale nikto nevedel vysvetliť prečo je to tak.

V jeho honay, kde sme boli ubytovaný som zbadal zavesenú čelenku, bola to bojová čelenka , ktorú si nasadil keď išiel do boja, pýtam sa ho či sa môžem s čelenkou na hlave vyfotiť a on hneď pokýve hlavou že áno a tak sa so mňa stal na chvíľu ,,lovec lebiek“. Tak sa mi páčila až som začal túžiť po tej nádhere. Bola vyrobená z orchideového vlákna ručne tkaná pretkávaná farebnými nitkami, malými mušličkami asi tak 20 cm vysoká nad čelo a do toho vlákna bol preparovaný celý vták rajky papuánskej aj s perím aj so zobákom a hlavne s jeho pól metrovými krásne žltozlatými perami, doplnené o perá kasuára , a zuby (kly) diviaka. Celková výška čelenky bola asi 50cm. Bola taká nádherná že som ju nechcel dať dole s hlavy a najradšej by som chodil s ňou. Cani zbadal že sa mi páči , pýtal sa nášho lovca či by som si ju nemohol vziať, a on že áno ale aj on si niečo vezme odo mňa a tak začal bártrový obchod, páčil sa mu môj švajčiarsky nožík a tak slovo dalo slovo a už som bol za par sekúnd držiteľom nádhernej bojovej čelenky kmeňa Dani, lovec bol nesmierne rád nožíku a ja čelenke. Ešte som mu musel ukázať všetky funkcie nožíka, ako sa otvára, načo sú nožničky, iba vývrtka ho veľmi zaujala, začal chodiť po dutinách stromov a z nich vyťahovať larvy, bol to pre neho veľký vynález, asi taký ako keď človek vynašiel koleso, žiaril od šťastia, pridal mi aj ich dýku z kosti, Cani hovoril že je z ľudskej kosti, doma mi  priateľ lekár potvrdil že je to ramenná kosť. Dýka bola zrezaná na ostrie so žliabkom, lekár mi potvrdil že žliabok je na to aby po vpichu čo najrýchlejšie vytiekla krv, bola to zákerná dýka aspoň v našom ponímaní.  

Až na hoteli vo Wamene som sa dozvedel od novinára z Jakarty že som urobil trestný čin podľa medzinárodného práva.

Kto zabije alebo prechováva rajku papuánsku (bird of paradise) dopustí sa trestného činu a môže byť odsúdený na pól roka väzenia alebo peňažnej pokuty 20 000 us$

Musím povedať že ma poriadne vystrašil, ale čelenku, tú len tak ľahko nenechám a tak som zapojil všetok rozum a prišiel som na to ako tú nádheru preniesť až na Slovensko bez toho aby to niekto našiel u mňa.

Išiel som do fotolabu vo Wamene ktorú mal jeden Číňan a pýtam si kobaltové vrecká na filmy aby ich nemohol röntgen ožiariť pri kontrole na letisku, Číňan mi ukázal malé vrecká na 5-10 filmov, hovorím že potrebujem ,,big bag“ a on mi zo zadu donesie presne také aké potrebujem, bolo zaprášené asi od kedy mal obchod od vtedy ho nepredal, bolo drahé ale stálo zato, nikto nevie čo v ňom bude. A tak do vrecka putovali všetky ,,cennosti“ ktoré som dostal, kúpil alebo našiel v Papui, prišli šťastlivo až na Slovensko.

Odišli sme skoro ráno, osada ešte hlboko spala.

Boli sme iba 15 km od najbližšej civilizácie ale cesta do civilizácie nám trvala skoro deň. Z džungle vyjdeme priamo na cestu a po nej idú nákladné autá , stopujeme a hneď aj vylezieme na korbu plnú mahagónového dreva. Tak sme zistili že sme v civilizácii, ktorá už začala pľundrovanie , začala ničenie panenskej prírody.

Autá išli rovno na letisko a tak sme mali do hotela iba pár metrov o 22 hodine po výdatnej večeri zaspávam od vyčerpania ale spokojný a plný dojmov.

 Na druhý deň sme sa vybrali do okolitých dedín, natrafili sme na osadu Kilize kde ešte uchovávali svojich predkov v samostatnom honay, a to tak že keď zomrel tak ho skrčili tak že kolená mu pritlačili až k brade, zviazali ho aby sa nevyrovnal a zavesili ho do honay , potom ho údili mesiac, po mesiaci zvesili čierne vyúdené, zakonzervované telo a uskladnili medzi ostatných zomrelých, ak prišli turisti, tak im ho za 100 000 rupií ukázali a mohli sme si ho aj nafotiť, neuveriteľné pochovávanie alebo uchovávanie mŕtvych.

Wamena leží v Baliemskom údolí s riekou Baliem a tá rieka bola pre mňa archeologickým náleziskom, ideme okolo rieky k mostu pre peších a naraz vidím na brehu zvláštny kameň, zaujal ma , bol úplne čierny, žeby nejaký polodrahokam? Bol veľký ako tenisová loptička. Nedalo mi to a hodím ho o druhý kameň čím sa rozlomil na dve časti presne ako keby som ho chcel rozrezať,  naskytol sa mi neobyčajný pohľad, vo vnútornej časti kameňa bola 100% zachovalá fosília . až doma som sa dozvedel že to je goniatit, starý asi 200 miliónov rokov čo je jedna z najstarších nájdených fosíli, som na ňu patrične hrdý a uchovávam ju ako oko v hlave.

 Bol som v úžase a ten deň som strávil až do večera na brehoch rieky, okrem iného som našiel aj rubín asi 1 cm veľký a množstvo menších a maličkých rubínov, kryštály si 5 cm veľké bol to pre mňa veľký deň.

Pochopil som že Papua musí byť veľmi zachovalá pre jej nedostupnosť, je to naozaj raj na svete, je to asi najväčšia zásobáreň nerastov a fosílií mal som tú česť to vidieť na vlastné oči.

Ale nedá mi spomenúť ako my ,,civilizovaný“ ľudia sme za pár rokov zmenili populáciu na Papui.

Začalo to niekedy v 50-60 rokoch kedy na Papuu začali chodiť vedecké výpravy , možno tie výpravy niečo objavili, ako nové kmene, nové do vtedy nepoznané zvieratá, endemické rastliny, fosílie, nerasty.

Všetci tí objavitelia by boli zhrozený ak by videli po 50. rokoch aký markantný rozdiel nastal medzi  domorodým obyvateľstvom, faunou, flórou, a celkovým výzorom krajiny.

Keď sa výskumníci vrátili domov a hovorili o raji hneď to využila cirkev či už katolícka alebo iná, všetky tieto cirkvi poslali do tohto raja svojich misionárov na kresťanizáciu domorodého obyvateľstva, podľa mňa napáchali na tomto obyvateľstve za pár rokov také škody že to už nikto nikdy nespraví.

Začalo to tým že najprv obsadili veľké údolia kde sa dali postaviť letiská, potom postavili misie a začali domorodcov presviedčať že musia chodiť oblečený, za darmo im rozdávali tričká a trenírky, začali ich učiť na peniaze že tam postavili obchody, školu, začali ich učiť pestovanie zeleniny a ovocia, presviedčali ich ku kresťanstvu.  

Toto všetko by bolo naozaj šľachetné ale nie na Papui. Tak napríklad obliekli ich aby nechodili nahý, ale im nepovedali že to tričko treba aj prať, do vtedy nepotrebovali nič prať, a keď uvážime že Papua je v trópoch, teploty nikdy neklesnú pod 25ºC a keď  sa v tričku za pár dní nahromadí toľko parazitov že ich to začalo kváriť, začali mať kožné choroby ktoré ani v najznečistenejších oblastiach sveta nepoznali, začali umierať na obyčajnú chrípku, keď nahé telo zmokne tak za pár minút je suché ale ak zmokne tričko a nedá sa dole aj keď je to tropická oblasť prechladne a u nich to bolo znásobené lebo prechladnutia dovtedy vôbec nepoznali, a tak im začali podávať chemické lieky na ktoré vôbec neboli zvyknutý a tak dostávali také choroby ktoré možno ani my nepoznáme a možno práve tie boli prenesené na ,,civilizovanú“ populáciu sveta.

 Naučili ich na peniaze, dovtedy ich vôbec nepotrebovali, naučili ich že za peniaze sa dá kúpiť skoro všetko, a tak ten kto nemal peniaze začal kradnúť, toto je najväčšie zlo na domorodcoch čo napáchali misionári, lebo to bol začiatok kriminality na Papui.

Naučili ich že v obchode si môžu kúpiť čokoľvek od potravín až po rádio a tak dovtedy  sa vedeli sami obživiť, prales im ponúkol všetko čo potrebovali, ale keď sa to dá ľahšie získať ako pól dňa chodiť džungľou a zháňať si potravu  tak sa preorientovali za pár rokov na nehľadanie potravy.

 Mohli si dopestovať plodiny to by bolo výborné doplnenie skladby stravy ale nenašli celkovú odozvu (zeleninu treba okopávať), iba u tých ktorí boli ziskuchtivý a začali so zeleninou obchodovať sa to ujalo a už je tu triedny rozdiel do vtedy triedny rozdiel nepoznali  a keď prišli peniaze tak sa ten rozdiel objavil v plnej nahote.

Naučili ich na kresťanského boha, čo ich tak zmiatlo a poblúznilo , veď oni uznávali iné božstvá ako slnko, hrom, blesk, duch pralesa a zrazu im niekto povie že to nie je pravda a že iba kresťanský boh je ten pravý a že iba ten je milostivý a odpúšťa im hriechy a tak sa stalo že prišiel misionár do osady a začal ich presviedčať na vieru oni to nepochopili a zjedli ho a mysleli si že im boh odpustí.

Videl som ako čierne dievčatá v bielych šatách tancovali pred kostolom ako roztlieskávačky  u nás na hokeji, bolo to nechutné, tie čierne nevinné deti ako skáču ako pajáce, presne ako v amerických filmoch..

Nie všade je to tak , tam kde bol prístup misionárov jednoduchší tam bola kresťanizácia úspešná ale v neprístupných oblastiach tam si zachovali svoju pôvodnú tvár.

Boli sme iba krátko v oblastiach prístupných a neprístupných a všade tam kde bol terén prístupný sme videli v strede osady kostol a vedľa malá pristávacia plocha , kostol a misia boli jediné stavby z dreva , honosné, nafarbené na bielo, ostatné boli ,,honay“ biedne chatrče domorodého obyvateľstva aj tu bol vidieť veľký rozdiel. Ale tam kde bol terén neprístupný tam boli osady bez kostola, misie a domorodci chodili nahý, nepotrebovali výdobytky modernej spoločnosti. Tento rozdiel na mne zanechal veľké opovrhnutie nad nami, civilizovanými ľuďmi, ktorí za pár rokov zmenili tvár Papui.

Posledný deň sa túlame po meste a tak sme natrafili na malý obchodík so suvenírmi, ale neboli to hocaké suveníry, boli to ako u nás ľudová výroba, našiel som tam presne také šípy ako mal ten náš pozorovateľ, našiel som tam podobnú bojovú čelenku ako od náčelníka a množstvo veľmi pekných vecí.

Na druhý deň okolo obeda odlietame do Jayapury a hneď by sme chceli letieť naspäť na Bali ale to sme ešte netušili kde nás to zavedie. V Jayapure si prebukujeme letenky naspäť na Bali ale letí sa iným smerom a tak si letenky prerušujeme na jeden deň na ostrove Biak, to bolo exotické dobrodružstvo, ostrov je korálový atol , z lietadla sme videli pristávacie plochy zarastené vegetáciou, pozostatky z vojny medzi američanmi a japoncami. 

Ak sme chceli isť do mora a vykúpať sa, tak sme museli ísť asi 200 m po členky v horúcej vode  asi 30-35ºC  až po 200 m bola voda prijateľná na plávanie, a na šnorchlovanie , tu som videl ďalší raj ale pod vodou, v 1,5 m až 3 m vode bolo tam vidieť také množstvo farebných rýb, farebné korály, bola to podvodná  rozprávka, ryby sa neboja, plávali mi priamo pred okuliarmi, skrátka podvodný raj, ten deň bol naozaj využitý na relax.

Na Balli sme odlietali veľmi spokojný.

Koniec

Jean