Cesta na koniec sveta

Nadišla hodina ,,H“, dve hodiny poobede, pristavili našu loď Antartic Dream s ktorou sa budeme plaviť na Antarktický kontinent. Od teraz až do 18 hodiny ju naplnia 60 tonami vody, jedla, pitia a všetkého čo je potrebné na plavbu.

Po prejdení pasovou kontrolou, nastupujeme na Čílsku  loď, je to bývalá vojenská , prebudovaná na štvorhviezdičkový hotel. Na recepcii odovzdávame pas, kde nás odfajfkli a už nás odváža stewardka do našej kajuty. Asi po pól hodine nás volajú do reštaurácie kde dostávame bezpečnostnú inštruktáž s osobnou plávajúcou vestou, po povinných formalitách sa začína plavba, odrážame presne o 18 hodine.

Na lodi sa začala uvítacia recepcia s výbornou čílskou bohatou večerou, podávali výborné čílske víno , miešané koktejly, nakoniec doniesli množstvo zákuskov a torty na čílsky spôsob. Recepcia trvala do 22. hodiny.

Plavba začala naozaj pohodovo, to som netušil že keď opustíme Beagle Chanel a dostaneme sa do Drakeovho prieplavu až vtedy začne pravá plavba, tá námorná. Beagle záliv je chránený z oboch strán horstvom, preto tu vietor nedosahuje veľkú silu ako na otvorenom mori ale Draekov prieplav sa považuje za najbúrlivejšie more na svete s vlnami dosahujúcimi až 10 m.

To som okúsil na vlastnej koži, asi okolo 24. hodiny vplávala naša loď z pokojných vôd do rozbúrených vôd Draekovho prieplavu, zrazu sa loď začala nakláňať zo strany na stranu, dopredu dozadu akoby nám chcela ukázať že je ovládateľná aj vo veľkých vlnách.

Dovtedy sa dalo ležať na posteli v pohode ale zrazu ma to silou mocou chce zhodiť na podlahu, držím sa okrajov postele ale prírodná sila je silnejšia ako ja , je po spánku!

To by som vydržal ale prišli prvé zdravotné problémy, to čo som s takou chuťou pojedol a popil na recepcii sa teraz príroda snaží zo mňa dostať von, nestíham dôjsť ani na wc, možno by som stihol keby ma to nevrážalo raz ku dverám a vzápätí  naspäť na posteľ, horko-ťažko sa doplazím na wc a celý obsah žalúdka vyprázdnim. Mal som naše tabletky proti nevoľnosti, aj som ich preventívne vzal ale asi málo, po vyprázdnení som ich začal jesť ako lentilky no vôbec nepomáhali, ba čo viac mi bolo horšie a horšie ,,morská choroba“ tá potvora ma chce úplne zničiť, keď nezaberajú moje tak vychválené lieky magistrou mojej lekárne, tak mi neostáva nič iné iba zobudiť lodného lekára.

S ťažkosťou sa poberám k recepcii kde je lekár, no čakalo ma prekvapenie pred recepciou stojí rad, asi 20 pasažierov čakajúcich na spasenie ako v kostole na oplátku pri prijímaní. Postavím sa pekne do radu , dostávam dve tablety, jednu užijem okamžite a druhú že vraj po dvoch hodinách, nebola to ani pól hodina , zhltol som ju s tým že mi pomôže, ukladám sa do kresla kde mám akú takú oporu a pomaly zaspávam od únavy, spánok bol krátky ale úľava prišla, bolo mi ešte nevoľno ale už sa príroda nesnažila vyprázdniť posledné zvyšky chutnej večere.

Ráno som sa cítil ako po fláme, žalúdok stiahnutý, bolesť hlavy bola príšerná, sily ma pomaly opúšťali, lekár mi teraz dal inú tabletku nie červenú ale zelenkavú, mám sa mu ukázať za hodinu, ale asi za 20 minút som zrazu pocítil ako by sa mi vracal život, úľava prišla okamžite, bolesť hlavy prestala , žalúdok začal žiadať potravu, moja farba sa zmenila so zelenej na rúžovú, zázračná pilulka, lekár mi preventívne naordinoval ešte jednu zázračnú pilulku a že aby som pil iba čaj a nejaké suché pečivo ,,preventívne“!

Vlny sa trochu zmiernili čo bolo badať aj na pasažieroch, šálky s čajom sa už nevylievali a vyšlo aj kostrbaté slniečko, plavba cez Draekov prieplav trvala ešte jeden a pól dňa, až sme sa dostali do tichých vôd Južných Schetlandských ostrovov, až od teraz začala antarktická pohoda ktorá vládne na tomto bielom kontinente.

Na lodi sme sa zoznámili s dvoma Slovincami z Mariboru ktorý natáčali dokument o Slovincoch v Argentíne. Spriatelili sme sa aj preto že sme sa vedeli dorozumieť inak ako anglicky.

Marjan bol režisér a Robert bol kameraman.

Každé ráno začalo bohatými raňajkami v podobe ,,švedskych stolov“  asi o pól deviatej sme začínali podľa poradia výjazdy člnmi na ostrovy so záchrannou vestou a oteplenými gumákmi, to preto lebo každý kto išiel na pevninu musel prejsť dezinfekčným kanálom ktorý bol na lodi, naspäť tak isto, na nás pripadala predposledná skupina, boli sme v piatich skupinách po 10 ľudí, jedna skupina sa zmestila na gumový čln ,väčšinou boli štyri člny v premávke ale niekedy boli aj päť, hlavne vtedy keď sme sa brodili cez ľadové polia, vtedy museli byť dvaja v posádke člna, jeden kormidloval a druhý bol vpredu a veslom rozhŕňal ľad pred člnom. Niekedy to bolo aj 200 m ľadovej drte kým sme sa dostali na pevninu. Na pevnine to už vyzeralo inak, bolo tam absolútne ticho iba z diaľky bolo počuť vtákov a tučniakov. Ku kolóniám tučniakov sme sa približovali pomaly, sú to milučké vtáka na vzdialenosť jedného metra boli pokojné ale ako náhle som sa ho chcel dotknúť (čo bolo zakázané) ušiel kolísavým behom. Spolu s nami vystupovali aj členovia posádky, ekológ, lekár a kameraman ktorý natáčal film pre každého pasažiera.

Postupne sme navštívili ostrovy Aitcho, Paradise Bay, Peterman Island, Port Lockroy, Decception Island a nakoniec sme zavítali aj na kontinent Na nádhernú pláž Neco Bay, tam sme sledovali z patričnej diaľky ako sa odlamuje ľad s ľadovca a veľkú kolóniu tučniakov alebo nie veľké kolónie uškatcov leopardích, nad tým všetký otom padá do vody, m krúžilo množstvo modrookých čajok, pomorníkov a albatrosov. Na spiatočnej ceste nás čakalo malé občerstvenie , s narýchlo urobeným barom zo snehu, s prírodne chladenými nápojmi vrátane s wisky ľadom ktorý nazbierali z ľadovca. Nasadáme do člnov, naši sprievodcovia nám chcú čo najviac  zatraktívniť prehliadky ostrovov, tak nás teraz vedú priamo k ľadovcu , čo môže byť aj nebezpečné,

sme asi 50 m od ľadovca, každý čaká na chvíľu keď sa odlomý kus ľadu,ako na potvoru nič sa z ľadovca neodlomilo, asi po 10 minútach čakania a obzerania ľadovca z relatívne blízkej vzdialenosti sa čln otáča a ide smerom k lodi keď sme asi v polovici cesty zrazu počujeme veľký hukot padajúceho ľadu do vody, kým sme sa stačili otočiť už bol vo vode , videli sme už iba veľkú vlnu ,možno nás šťastie nabudúce neminie. Boli sme asi v polovici cesty k lodi keď tu zrazu asi 50m od člna sa vynorili dve veľryby s mláďaťom , pravdepodobne sa iba nadýchli, lebo vzápätí sa stratili v hlbinách, to bol prvý kontakt s veľrybami ale ešte sme sa stretli viac krát nimi a na dlhší čas.

Nasledujúci deň nás čakalo veľké prekvapenie, návšteva ešte činnej sopky na ostrove Decception. Je to jediné miesto v Antarktíde kde nie je sneh alebo v okolí sopky nie je sneh. Samotný výstup na sopku nebol náročný asi po 10 minútach sme na okraji sopky, kráter je zaplavený morom a okraj sopky vyčnieva zhruba 70 m nad more, ale vidieť ako je okraj  krátera ošľahaný od vytekajúcej magmy, 99% magmy sa stratilo v mori iba nepatrné množstvo vidieť v okolí. Pri zostupe badáme že zem je teplá až horúca, na nej sa vyhrievajú hlavne uškatce, vyvaľujú sa v čiernom sopečnom piesku.Jeden z nás mal nápad, čo keby sme sa vykúpali, v Antarktíde, rátalo by sa to.

Skúšame teplotu mora je studené, priam mrazivé, teplota ovzdušia bola 4-5°C a teplota vody možno 2 stupne, nepripadá do úvahy , nie som ľadový medveď. Ale keď Angličan začal hĺbiť rukami jamu asi pól metra od mora hlbokú asi pól metra a širokú asi 2 m začali sme všetci hĺbiť a dolovať piesok s jamy, keď sa nám videlo že je už dostatočne hlboká jama tak sme urobili jarček a vpustili z mora vodu aby sa náš bazén naplnil, keď bol asi do ¾ plný vtedy sme uzatvorili prívod vody a začali sme čakať kým sa ohreje voda, asi za 20 minút bola voda teplá na 25 až 27°C čo nám bohato vyhovovalo na čvachtanie sa v teplej vode.

Angličan vymyslel ,,škótske streky“ ale na antarktický spôsob, prebehoval raz do teplej potom do studenej vody, potom si ľahol do teplej vody a následne do studenej, bolo to úžasné, vyskúšali sme to aj my čo sme vôbec pochybovali že sa vyzlečieme nie to ešte že vlezieme do vody, bol to úžasný zážitok spojený s príjemným humorom všetkých aj Angličan sa ukázal že má zmysel pre humor.

Následný deň bol v réžii Angličanov, už ráno bolo jasné že ideme na výsostné územie Británie na ostrov Port Lockroy, dostali sme pasy. Ideme na meteorologickú základňu, ktorá je tu už od päťdesiatych rokov. Po obligátnom prijatí sa rozliezame po základni môžeme skoro všade iba tam kde je nápis private alebo Office by sme nemali ísť. A tak prechádzam z miestnosti do miestnosti v jednej je múzeum spojovacej techniky, staré vysielačky, generátory, batérie, v druhej miestnosti je kuchyňa s dobovým riadom sporákom aj so špajzou ešte s nedotknutými konzervami mäsa a všetkým čo do kuchyne patrí, v ďalšej je kancelária, nad všetkým je portrét kráľovnej Alžbety II.

Je tu aj malý bufet kde si môžeme kúpiť ,,iba anglické“ keksy, pivo, limonádu, čokoládu.

Na základni je aj oficiálna pošta asi táto je najjužnejšia, s pravou anglickou schránkou na listy, kde nám opečiatkovali naše pohľadnice, a následne sme ich vhodili do schránky.

Až na lodi som sa dozvedel že pošta príde až o 9 mesiacov, lebo teraz už nepríde žiadna zásobovacia anglická loď na základňu, najbližšia príde v novembri keď sa skončí ,,antarktická zima“ aj naša loď brala osadenstvo základne , zostali iba dvaja stály zamestnanci, ktorý to tu budú musieť vydržať až do novembra.

Vychádzame zo základne a na chodníku nás sprevádzajú tučniaky, tie sú všade, asi 100 m za základňou sme objavili neporušenú kostru veľryby, je to pozostatok po veľrybárskych výpravách, niekde na mori ulovili veľrybu, čo nebol problém, loďou ju dotiahli k ostrovu a navijákmi ju vytiahli na breh, keď že je tu zima viac ako 9 mesiacov mali postarané o obživu ako osadenstvo stanice tak aj vtáky a iné živočíchy.

Po 13. dňoch plavby sa vraciame naspäť cez Drakeov prieplav do Ushuaii, už nemám morskú chorobu, preventívne som bral čílske lieky (naše drahé lieky som vyhodil do koša, sú nanič), cestu späť som si vychutnal.

Koniec.

Jean