Lovci lebiek trochu inak.

Štyri a pól hodiny trval let s ostrova Balli na Ostrov Papua Nová Guinea, respektíve Západná Papua (Irian Jaya) čo je polovica ostrova  v Indonézskej správe.

Sedíme v starom fokeri s osemdesiatych rokoch , kapacita lietadla je 42 ľudí ale v lietadle je iba 22 miest , hmm neviem prečo ale hlavne že letíme. Hneď po vzlietnutí dostávame občerstvenie, bagetku s niečím čo som nevedel identifikovať a do dnes som sa to nedozvedel, možno mäso? Alebo morské príšery? No neviem, lebo chuť bola neopísateľná, nikde som ju nevedel zaradiť, po stresových situáciách okolo surat jalanu som ju od hladu zjedol, ba čo viac ešte jednu, môj priateľ je vegetarián a on zo zásady neje čo nevie identifikovať. Bol som trochu nasýtený a tak som mohol sledovať úchvatnú prírodu pod nami.

 Samotná Papua je veľmi členitá a pokrytá nepriepustným pralesom, množstvom tokov či už malými alebo ako som sledoval s lietadlového okienka veľkými ako je najväčšia rieka Irian Jaya ktorá sa volá Mamberano. Príroda s tejto rieky urobila úžasný pohľad, ktorý sa dá vidieť iba s výšky, množstvo zákrut, meandrov, ostrovov, kochal som sa až kým lietadlo prelietalo okolo štítov hôr , ktoré dosahovali 3000m a boli pokryté aj vrcholky hustou nepreniknuteľnou vegetáciou.

Po tvrdom pristáti na letisku vo Wamene tlieskame na vďaku pilotovi že nás šťastne dopravil až na zem. Aké bolo prekvapenie po pristáti, vystupujeme po úzkych schodíkoch a až teraz som si uvedomil prečo bola kapacita lietadla znížená na polovicu, druhá polovica bola nákladný priestor, a tak z nákladného priestoru už vykladali barely s benzínom, škatule s potravinami a všetko čo je potrebné pre fungovanie modernej spoločnosti.

Všetko sa tu musí dopraviť lietadlom, lebo tu neexistujú cesty, iba krátke úseky a to 30-40 km.

Po vstupe do budovy stráženej ozbrojenou políciou prichádzam k úradníkovi v ošúchanom odeve, pravdepodobne zdedenom po predchodcovi, prvé čo odo mňa pýtal nebol pas, ako by som očakával, mal som ho pripravený v ruke, ale bolo to, povolenie vstupu do ,,zakázanej zóny“, ,,surat jalan“, a tak som musel načrieť do príručného batohu a vyhľadať s pomedzi iných papierov ktoré som potreboval k ceste.

Úradník vzal povolenie pozorne ho preštudoval, a po chvíli povedal 160 000 rupií, poplatok za vstup, v tej dobe to predstavovalo asi 20 US $, s tým sme rátali ale že nebudeme potrebovať pas tak to som nerátal ale mýlil som sa , po odbavení a potvrdení veľkou okrúhlou pečiatkou mi podá povolenie a posunie ma k vedľajšiemu stolu a tam imigračná polícia žiada odo mňa pas a 80 000 rupií zaplatím a už hľadám kde mám batožinu. 

Prileteli sme asi 5 turisti takže nebolo treba vyhľadávať batožinu, moja stála pred stolom a pri nej akoby ju strážili asi šiesti čierny nosiči, prídem k batožine a zriadenec si pýta ticket  od batožiny, po predložení lístka a dôkladnom skontrolovaní všetkých čísiel som dostal svoju batožinu, vtom sa ale strhla bitka medzi nosičmi, začali sa naťahovať a trhať moju batožinu, bolo to komické ako sa naťahujú, asi po dvoch minútach čo sa nevedeli dohodnúť, som zakročil a vybral som najstaršieho. Ten vzal môj ťažký batoh a hodil si ho s ľahkosťou na plecia ako  ja príručný batoh s fotoaparátmi .

A tak ideme hľadať hotel , náš sprievodca, nosič sa volal Cani, hneď pred budovou už čakali béma , takzvané rikše, a už nás usádza a už hovorí že za 10 000 nás odvezie do hotela, v tom som zbadal na druhej strane ulice hotel a tak hovorím  Canimu že nejdeme bémom ale pešo a až keď nebude voľný hotel na druhej strane ulice tak potom si najmeme bémo, veľmi sa mu to nepáčilo že bude musieť preniesť batoh asi 50 m, ale po mojom ráznom proteste sa vyberáme pešo k hotelu, po ceste počúvam od Caniho že to nedobrá hotel, že to stará hotel a že je ovela lepsia hotel v meste. Prídeme do hotela s velikánskou recepciou ale to bola spojená s jedálňou tak preto sa mi zdala veľká, čakáme a zvoní na recepčného.

Asi po 5 . minútach sa ho dočkáme a dojednávame si hotel. Za 60 000 rupií na noc s raňajkami, sme spokojný, ubytovaný a už sa idem aj sprchovať, spláchnuť pot po náročnom dni. Sme jediný hostia hotela.

Aké je moje prekvapenie keď otočím kohútikom a nič, voda netečie, a tak utekám s uterákom okolo pasu za recepčným, kričím ,,not water“ a on mi odpovedá ,,well moving on the water“  a tak idem do izby  a čakám pod sprchou kedy začne tiecť voda, asi po 5 minútach začala ale iba studená a tak sa rýchlo osprchujem a osviežim v tom horúcom dni.

Po osviežení sa ideme najesť, tam sa dozvedáme že v hoteli sa podávajú iba raňajky a že voda tečie iba na požiadanie a že ráno tečie iba 10minút a že večierka je o 22 hodine a že sa nesmú nosiť na izbu ,,dámske návštevy“.

Veľa príkazov naraz. Ideme do mesta a tu pred hotelom čaká Cani a natŕča ruku že za to že nosil a našiel hotel, dobre dám mu 5000 , a on že ešte , to je málo, tak mu tam prihodím ešte 5000 a je spokojný. Mesto bolo už v štýle indonézskych miest , našli sme čínsku reštauráciu a do sýtosti sme sa najedli.

Na druhý deň po raňajkách, ktoré spočívali zo zeleného  čaju , toustovacieho bieleho chleba , pomarančovej marmelády, čokoládovej pasty a arašidového masla.

Ideme do džungle, Cani nás už čaká a aj bémo je pristavené ako taxík a tak nasadáme už prezlečený na trek vybavený na 5-7 dní pobytu v džungli. Asi po hodine cesty, cesta končí a začína iba chodník, bémo vyplatíme a ideme pešo. Po vyšliapanom chodníku sa uberáme do džungle, stretávame starenu ktorá ma na hlave zavesenú nošu s orchideového vlákna a vidieť že je plná a ťažká, Cani jej niečo povedal v jej reči, ona začala gestikulovať rukami a ukazovať smer skadiaľ ideme my. Pochopil som že asi ide do mesta na trh, ale pri jej gestikulácii rukami som zbadal že na každej ruke jej chýbajú aspoň tri prsty, nabádam Caniho aby sa opýtal čo sa jej stalo. Po krátkej výmene slov sa starena rozhovorila , tento je za mamu, tento za prvého muža, tento je syna, tento je za dcéru... nechápal som až keď Cani začal vysvetľovať že u nich si uctia pamiatku zomrelého tak že si odseknú prst od článku, a tak sa dá zistiť koľkých blízkych starena stratila.

Po 2 a pól hodine natrafíme na prvú osadu s lovcami lebiek, všetci sú nahý, iba ženy mali okolo pásu sukničku s orchideového vlákna, muži nosili ,,koteki“ na penise a deti ako inak holé ako u nás v cigánskej osade.

A v tejto nepreniknuteľnej džungli žije doposiaľ nespočítané množstvo lovcov lebiek, domorodého obyvateľstva, kmene ktoré majú nanajvýš tisíc členov, sú to Jali, Dani, Huli, Asmati, Korowaiovia a iné doposiaľ neobjavené kmene, odhaduje sa že hlboko v horách nepreniknuteľnej džungle je asi 50% neobjavených kmeňov, izolovaných od civilizácie a sú zakonzervovaný v dobe kamennej, lebo aj tie kmene ktoré poznáme mali nástroje s kameňa a žiadne nádoby, nanajvýš bambusovú rúru v ktorej nosia vodu.

Kmene ktoré medzi sebou ešte stále bojujú, bojujú hlavne o ženy a o česť a čo je nepochopiteľné o protivníkovu silu.

Toto ale musím vysvetliť, lebo to som ani ja nevedel, najprv sa ,,nadrogujú“ žujú betelové orechy,  boje sú zo začiatku iba provokatívne navzájom sa provokujú súperiace ,,tímy“ tancom , pokrikmi až to prechádza do davovej psychózy. Začnú hádzať oštepy naozaj ostré, začnú strieľať naozajstné šípy, a tak pribúdajú aj ranený niekedy aj mŕtvi, a tu je pôvod názvu lovcov lebiek, mŕtveho ak ukoristia nepriatelia , okamžite ho odtiahnu a vojna sa skončila víťazstvom.

 Ešte teplé telo bojovníka prinesú k náčelníkovi, ten má kamennú sekerku na opačnej strane s hrotom, ten hrot je nato aby prerazil lebku v najtenšom mieste ,,fontanele“ a slamkou vysajú mozog, taký teplý, toto právo vychutnať mozog nepriateľského bojovníka majú bojovníci iba za odmenu ktorí sa vyznamenali v boji alebo tí ktorí zabili nepriateľa.

Tento rituál robia preto lebo chcú silu nepriateľského bojovníka myslia si že ju dosiahnu tým že vysajú mozog, tak sa im sila znásobí, všetci v to veria. Potom telo upečú a zjedia. Hoci Indonézska vláda zakázala jedenie ľudí a všeobecne sa hovorí že už kanibalizmus neexistuje. Nám sa ale jeden bojovník priznal že pred tromi rokmi zjedli misionára.

Samotná príprava stravy je prinajmenšom divná a veľmi zložitá, najprv vyhĺbia palicami asi 80 cm hlbokú jamu v priemere 1m , do nej naukladajú palmové listy.

Na ohni rozpália oblé kamene, ktoré prenášajú v drevených ako by ,,pinzetách“ aby  sa nepopálili, a poukladajú ich na dno jamy, potom poukladajú listy korenín, ako čierneho korenia, batatov a na to naukladajú naporcované  mäso (mäso je iba bravčové alebo kuracie v rituálnych prípadoch ľudské) so zeleninou a sladkými zemiakmi a maniokom. Preložia zasa zelenými listami korenín a priložia horúce kamene, urobia mohylu s horúcich kameňov a nechajú dumstovať asi 2 -3 hodiny, potom kuchtu rozoberú a vrhnú sa na jedlo každý si odtrhne kus mäsa , neexistuje nabádanie ako u nás že ponúknite sa , tam sa každý v prvom rade zaujíma o svoj žalúdok.

A tak hodujú, pijú kokosové mlieko a skvasenú šťavu s palmových plodov ktorá je alkoholická a je opojná(je výborná, nedá sa to porovnať s ničím u nás doma). A keď sa najedia potom žujú betelové orechy čo je slabá droga potom majú červené ústa  ako keby im krvácali, ja som sa skoro povracal , ústa som mal ešte aj druhý deň červené a zuby sa vyčistili až po týždni aj keď som si ich umýval pravidelne, a moje umývanie zubov to bola pre deti zábava, chodili sa na mňa pozerať ako si ich umývam a chceli mi pozrieť aj do úst, keď som vypľuval pastu tak ju zo zemi ochutnávali, jednému som striekol do úst a ten chlapec chodil hodinu s otvorenou pusou a ukazoval celej osade čo má v ústach.

Celé hodovanie končí  tancom a smiechom.

Pokračovanie nabudúce

Jean